Demokracia ako jeden zo spôsobov manipulácie davu

O kvalite vlády nerozhoduje iba to, kto vládne, ale predovšetkým to, v koho prospech vládne. Na základe tejto jednoduchej myšlienky rozdelil Aristoteles formy vlády do dvoch skupín – podľa toho, či vládnu v spoločnom záujme, alebo presadzujú predovšetkým vlastné záujmy.

Ak vláda koná v spoločnom záujme, jej činnosť smeruje k prospechu celej spoločnosti. Ak však vládne vo vlastnom záujme, jej rozhodnutia slúžia predovšetkým tým, ktorí vykonávajú moc.

Aristoteles rozlišoval tri správne formy vlády. Ak v spoločnom záujme vládne jednotlivec, ide o monarchiu. Ak vládne menšia skupina, ide o aristokraciu, a ak vládne väčšina, ide o politeiu.

Každá z týchto foriem však môže mať aj svoju deformovanú podobu. Jednotlivec vládnuci vo vlastnom záujme sa stáva tyranom. Ak vlastné záujmy presadzuje úzka skupina, ide o oligarchiu. A ak väčšina vládne predovšetkým vo svoj vlastný prospech, Aristoteles takúto formu vlády označoval ako demokraciu.

Aristoteles vo svojich úvahách upozorňoval na problémy, ktoré môžu sprevádzať vládu väčšiny. Tri z nich považujem za mimoriadne aktuálne aj dnes:

  1. Tyrania väčšiny – väčšina môže prijímať rozhodnutia, ktoré poškodzujú menšinu, pretože uprednostňuje vlastné záujmy pred spoločným dobrom.
  2. Demagógia – politickí predstavitelia môžu získavať podporu prostredníctvom sľubov, vyvolávania emócií a ovplyvňovania verejnej mienky namiesto vecnej argumentácie a rozumného rozhodovania.
  3. Nadradenie okamžitej vôle väčšiny nad zákonom – ak momentálne rozhodnutia väčšiny získajú prednosť pred stabilnými zákonmi a pravidlami, oslabuje sa právny poriadok a politický systém sa stáva nestabilným.

V Aristotelových časoch demokracia označovala predovšetkým vládu chudobnej väčšiny, ktorá presadzovala vlastné záujmy. Hoci sa význam demokracie v priebehu stáročí podstatne zmenil, všetky tri problémy, na ktoré Aristoteles upozorňoval, nachádzam aj v súčasnej demokracii.

Dospel som k názoru, že tieto problémy sa môžu postupom času prehlbovať v závislosti od rastúcich majetkových rozdielov medzi bohatými a chudobnými vrstvami spoločnosti.

Medzi týmito dvoma skupinami zohrávala významnú úlohu stredná trieda, ktorá svojou ekonomickou silou a spoločenským postavením pomáhala zmierňovať triedne rozdiely. Čím bola početnejšia, ekonomicky nezávislejšia a silnejšia, tým väčšiu schopnosť mala vyvažovať protichodné záujmy jednotlivých spoločenských vrstiev.

Ak však majetkové rozdiely medzi bohatými a chudobnými narastajú a stredná trieda stráca svoju ekonomickú silu a spoločenský vplyv, oslabuje sa aj jej schopnosť plniť túto vyvažovaciu funkciu.

Domnievam sa, že práve tento vývoj môže významne ovplyvňovať fungovanie demokracie. S rastúcou majetkovou nerovnosťou a oslabovaním strednej triedy sa môžu čoraz výraznejšie prejavovať aj problémy, na ktoré upozorňoval Aristoteles.

Demokracia sa tak môže postupne vzďaľovať od ideálu vlády v spoločnom záujme a vytvárať priestor na presadzovanie záujmov jednotlivých spoločenských skupín na úkor celku.

Zaujímavý príklad toho, ako môže v demokratickom systéme vzniknúť mimoriadna koncentrácia politického vplyvu, nachádzame už v starovekých Aténach.

Aténska demokracia dosiahla jeden zo svojich vrcholov v období rokov 443 – 429 pred naším letopočtom. V tomto období bol Perikles opakovane volený za stratéga a vďaka svojej autorite, politickým schopnostiam a schopnosti presviedčať občanov získal mimoriadny vplyv na rozhodovanie aténskej spoločnosti.

Už v tom čase sa tak prejavil zaujímavý paradox demokracie. Hoci politická moc formálne patrila občanom, jeden človek dokázal svojím vplyvom výrazne usmerňovať ich rozhodovanie.

Vzniká preto otázka, či sa už v tomto období neprejavila jedna zo základných slabín demokracie – možnosť ovplyvňovať rozhodovanie väčšiny prostredníctvom autority, presviedčania a formovania verejnej mienky.

Samotná schopnosť presvedčiť občanov však ešte neznamená manipuláciu. Rozhodujúce je, akými prostriedkami sa ich podpora získava, aké informácie majú k dispozícii a do akej miery majú možnosť konfrontovať rozdielne informácie, názory a argumenty, aby si mohli vytvoriť vlastný úsudok. Ak niekto rozhoduje o tom, ktoré informácie sa k občanom dostanú a ktoré budú potlačené alebo zakázané, získava tým možnosť ovplyvňovať ich rozhodovanie. Osobitne problematické je, ak sa za dezinformácie označujú aj informácie alebo názory, ktoré iba odporujú oficiálnemu výkladu. Rovnako dôležité je, v koho záujme sa takto získaná politická podpora následne využíva.

Možno práve tu sa dostávame k podstate problému. Demokracia dáva občanom právo rozhodovať, ale sama osebe nezaručuje, že tí, ktorí dokážu získať ich podporu, budú následne konať v spoločnom záujme. Demokratická voľba totiž ešte nie je zárukou demokratického výkonu moci.

A tak sa po viac ako dvoch tisícročiach opäť dostávame k Aristotelovej základnej otázke: Nerozhoduje iba to, kto vládne, ale predovšetkým to, v koho prospech vládne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *